Nikto nezotrie slzy tak dobre, ako ten, čo ich spôsobil.

Dnes som narazila na tento citát:

Nikto nezotrie slzy tak dobre, ako ten, čo ich spôsobil.

A musím povedať, že ma neskutočne nadchol. Stále v ňom hľadám akýsi skrytý význam.

Veď už je to raz tak, pokiaľ nás niekto sklame, tak si v danej chvíli želáme, aby sme toho človeka  nikdy viac nemuseli vidieť. Sme zničený a ubolený, pretože sme sklamaný. Sklamaný človekom, ktorému sme plne dôverovali, ktorému sme verili a on nás sklamal… Ako je možné pripustiť, aby osoba, ktorá naše slzy zapríčinila, ich mohla aj zotrieť ??? Ako sa to dá a dá sa to vôbec ? Alebo je to len ilúzia?

Ale čo taká mama??? Koľkokrát sklame dieťa svoju matku alebo celkovo rodičov a tí sú schopní to svojim deťom odpustiť. Práve preto, že sú to ich deti. Práve preto, že ich neskutočne milujú. Je toto láska?

Láska medzi mužom a ženou, kde je jeden ochotný tomu druhému čokoľvek odpustiť ? Aký by bol svet, keby to naozaj tak bolo? Lepší, krajší, pokojnejší? Alebo by si človek povedal, ach, nech urobím čokoľvek, on/ona mi to tak či tak odpustí… Je toto láska?

Ak nás niekto sklame, berme to ako lekciu od života a skúsme v tom nájsť niečo, čo nám to dalo, čo sa skrz toto sklamanie môžeme naučiť  a ako nás to môže posunúť ďalej.

Túto moju úvahu ukončím ďalším citátom, ktorý by nás mal tiež denne sprevádzať… Možno by bol svet hneď iný…

Pomstou šľachetného srdca je odpúšťať.